Ľúbim ťa, dedinka malá,

ty nášho detstva sen.

Veľa lásky si nám dala,

od kolísky po dnešný deň.

Kde sú tie časy?

Tam za vodou…

Keď sme húsky pásli,

a tichú pieseň

spieval starý mlyn.

Po lúke bosí behali,

vážky a šidlá nad vodou lietali,

v potoku chlapci raky chytali.

Venčeky z kvetov uvité

zdobili hlávky strapaté.

Sťa víly sme sa krútili.

Aj vetrík sa s nami hral,

pesničky naše ďalej posielal.

Drevený koníček,

bábiky z handričiek,

hlinené guličky,

z papiera košíčky.

To bol náš detský svet.

Zo slamy prstienok

je darom spomienok.

Farebné črepinky,

čarovné kamienky

v maličkom ručníčku

zviazané v uzlíčku,

ostali ukryté v detskom srdiečku.

Za krížik na čielko

a chlebík na stole,

keď nám ho krájala

a rukou žehnala – mama.

Za krásny Otčenáš,

ktorý nás naučil otec náš – vďaka.

Láska nám prišla z neba

a tej nám veru treba.

Tak, ako jarný dážď.

Aj keď sme nechceli,

rýchlo sme dospeli.

Zastaviť sa nedá čas,

čosi detské zostalo v nás.

Jesenný vetrík začal viať,

vítaš nás ako dobrá mať.

Ty, krásna a milá dedinka naša,

čo prešli by sme šíry svet,

krajšej veru niet.

Tam, kde ranná rosa vlaží,

na poli sa klonia klasy,

lúka krásne kvety núka,

včielka z kvetu na kvet sadá.

Kde sa vínkom plnia čaše,

vtáčik svoje hniezdo hľadá,

a človek ti ruku podá.

Od šťastia mi vlhnú oči,

cítim teplo, ktoré sála,

keď sa dieťa prihovára.

Ľúbim ťa, dedinka malá,

ty nášho detstva sen.

Veľa lásky si nám dala,

od kolísky, po dnešný deň.

Mgr. Irena Šabíková